Kazdy den je novy den

Je tma. Zvoní budík, vstávam s pocitom, že borovicovú pasáž absolvujem s čelovkou na hlave. Po vytriezvenom rannom blúznení vstávam. Keďže som si všetky veci večer predpripravil, som rýchlejší než svetlo.
Poskladaný bicykel ma čakal naložený v kufri. S tmou vyrážam do miesta štartu. Je vzdialený 37km, čo je príjemná polhodina v aute.
Za skorého svitania nasadzujem predné koleso na vidlicu, už tradične na prvý raz „nechytí“ a brzdu musím dolaďovať imbusákom.
Dosť bolo úvodu, Vyrážam na vrch sv. Jure!
Blížim sa k rampe a vidím dvoch takzvaných „rangerov Biokova“, pripravujem sa na platbu za vstup do parku. Tu ma ale nikto nezastavuje, lebo ekobioraw bicykel si fyzickou námahou platí sám. Ja iba zakričím dobro jutro a plynule sa začínam zahryzávať do vrstevníc. To by nebol Matúš, aby po pár metroch nezastal a necvakol prvú dokumentačnú fotku – Sv. Jure, 23km k cieľu.
Pokračujem príjemným stúpaním v borovicovom lese. Nezastavujem, držím tempo až po prvú mohutnú pravotočivú zákrutu, z ktorej sa mi otvára výhľad z prvých nastúpaných metrov na široké okolie neprebudených ostrovov Brač, Hvar a Korčula.
Cestou ma predbieha prvé auto, ja zas predbieham stojace borovice popri úzkej ceste. Čochvíľa prichádzam na farmu, jej súčasťou je aj reštaurácia a popri nej voľné stádo koňov aj tých mimo kapoty. Zastavujem, vyberám foťák a pomaličky sa blížim ku koňom. Úspešne. Fotím.
Prvé lúče v mojich v očiach, vyberám okuliare, rozbaľujem úsmev na tvári a unášam sa bicyklom. Treba povedať, že cesta v prírodnom parku Biokovo je svojou šírkou takpovediac „jednosmerná“. Motorizovaní turisti pribúdajú, no ich počet nie je kritický. Vzájomná ohľaduplnosť je dobrým základom pre krásny deň.
S narastajúcimi dĺžkovými a výškovými metrami objavujem nové zákutia. Prostredie je tu prakticky nehostinné, aj napriek tomu tu zopár skalných domácich pestuje na malých políčkach kapustu a ešte zopár neidentifikovaných rastlín.
Prvá atraktívna výhľadová zastávka - Ravna Vlaška 1228m.n.m. Plávam pohľadmi s prebúdzajúcim sa Jadranom. Môj- na okamih privátny balkón sa zapĺňa ďalšími návštevníkmi. Sadám na bicykel a valím ďalej.
Sv.Jure sa dlho nezobrazuje na horizonte dohľadnosti, motivácia mi však nechýba, práve naopak. Dosiahnutie cieľa je silný hnací motor. Tempo si udržiavam. Tri kilometre pred vrcholom vo vápencovom masíve registrujem neskalný vertikálny objekt, nápadne sa podobá tomu na sv. Jure. Som spokojný, mám správny smer (na jednosmernej ceste).
Som pod vrcholom, do cieľa zostávajú cca 2km serpentín v intenzívnom stúpaní. Serpentíny bez fotiek, zastavenia, v rýchlej tepovej frekvencii (nechcem ju sklamať, keď už sa tak snaží...).
Ešte jedna veľká pravotočivá zákruta - som v cieli! Je slnečno - ( aj na mojej tvári).
V zákryte vysielača sa obdial nachádza kaplnka sv. Juraja, smerujem k nej. Fotím. Fotia ma. Fotím ich...
Modročistá obloha sa v okamihu mení na bieločistú. Teplota výrazne klesá. Skoré ráno a nadmorská výška 1762m.n.m. robia svoje.
Približne hodina strávená na vrchole je za mnou. Zapínam bundu, navliekam rukavice, viažem šatku cez ústa... Z týchto vecí som však nič nemal, a tak v približne 15-tich stupňoch to dám na letnáča sedláča v krátkych gatiach a rukávoch.
Pri zjazde nemám veľa zastávok ani otázok. Na okamih zastavujem na Ravnej Vlaške, kde sedia dvaja unudení brigádnici, k prekvapeniu veľmi ochotní. Pýtam sa, či v Makarskej svieti slnko a koľko je tam stupňov. Po pár klikoch v mobilnom telefóne mi ochotne odpovedajú, že tam svieti slnko a je teplo (stupne si už nepamätám). Ja sa akoby oblačne usmejem, poďakujem a pokračujem v zjazde z oblakov do oblakov. S klesajúcou nadmorskou výškou aj oblačné úsmevy jasnejú a cyklisti sa radujú...
Klobúk dole ak si až tu dole!!!
_

Viac fotografií k textu TU